Ján Lukács

drevorezbár, sochár

Moldava nad Bodvou

So vzťahom k umeniu som sa už narodil. Môj otec pracoval ako úradník, popritom bol amatérsky sochár, drevorezbár a mama si ako domáca privyrábala maľovaním sakrálnych obrazov. Pamätám si, že už ako malý chlapec som jej ceruzkou predkresľoval známy obraz Ježiša na Olivovej hore. Aj otec ma priúčal drevorezbe, ale ako malého chlapca ma to až tak v tom období nezaujímalo. Až neskôr som si od neho osvojil techniku modelovania a odlievania sadrových sôch. Pri spomienke na môjho otca by som rád uviedol, že sa priatelil so známym sochárom Vojtechom Löfflerom. Počas druhej svetovej vojny boli spolu vo vtedajšom Sovietskom zväze v zajatí, kde im jeden z nemeckých vojakov podrobne opísal postup práce pri výrobe keramiky. Všetky poznatky si zapisovali do zošita a s touto výrobou keramiky plánovali po návrate domov začať podnikať. Počas transportu vlakom nesmeli mať zajatci u seba žiadne písomnosti, takže otec ten zošit počas hygienických zastávok vždy niekam schoval. Žiaľ, nepodarilo sa mu uchrániť ho, pretože ho objavil nejaký vojak a zošit už viac nevideli. Po skončení vojny sa otcove plány v podnikaní neuskutočnili, napriek tomu s Vojtechom začali v Košiciach spolupracovať na tvorbe sôch. Po čase sa ich cesty rozišli, ale ostali priateľmi. Otec ho navštevoval v jeho ateliéri a mňa už ako malého chlapca tiež brával so sebou. Dodnes si spomínam, ako som ho sledoval pri práci, ako obrusoval drobné sošky zubárskou vŕtačkou. Obdivoval som jeho sochy, mal ich plný ateliér.

Ako som dospieval, zdokonaľoval som sa v kreslení a môj otec ich raz ukázal Vojtechovi s prosbou, aby ma učil. Neviem, či to bol strach z konkurencie, alebo v tom bolo niečo iné, ale Vojtech moje kresby neuznal a otcovi tvrdil, že zo mňa umelec nebude. Veľmi ma mrzí a dodnes to pociťujem ako krivdu, že otec uveril viac priateľovi ako môjmu talentu.

Ako stredoškolák na technickej priemyslovke som už celkom slušne modeloval rôzne sochy, ale taká vážnejšia prvotina z mramoru sa mi podarila niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia, a spomínam ju preto, lebo som použil bez väčších vedomostí techniku, do ktorej sa nemal odvahu pustiť ani pán Löffler. Rád som vytváral ľudské postavy, preto som ako samouk veľa času strávil štúdiom anatómie.

Keď som si založil rodinu, ku pracovným povinnostiam pribudli rodičovské, neskôr som sa začal venovať podnikateľskej činnosti a na umeleckú tvorbu mi neostával čas. Až neskôr, po mojej päťdesiatke som sa intenzívnejšie začal venovať sochárčeniu a drevorezbe, čo vlastne trvá dodnes. Mám veľa objednávok, či už od jednotlivcov, alebo inštitúcií a som šťastný, že konečne môžem naplno robiť to, čo som vždy chcel. Zároveň ma veľmi teší, ak sa moje práce ľuďom páčia a kupujú si ich nielen domáci, ale aj zahraniční klienti. Popritom sa ako odborný lektor venujem dospelým klientom tvorivých dielní ÚĽUVu a svoje vedomosti rád odovzdávam ďalej. Najviac však podporujem svoju vnučku, ktorá svoj talent nezaprie a prekvapuje ma svojou tvorbou. Budem rád, keď sa umeniu bude venovať a hlavne, keď využije možnosť vzdelania, ktorú som ja v jej veku nedostal.