Marek Dovalovský

šindliarstvo, výroba kožúškov

Rejdová

Šindliarstvo sme mali v rodine. Môj brat aj bratranec sa priúčali u pánov majstrov Uhliarika a Mihóka z Rejdovej. Šindle vyrábali tradičným, ručným spôsobom, nuž som si ako dospelý muž povedal, že to skúsim tiež. Mal som šťastie, že som okúsil prísnosť pána majstra, ktorý veľmi dbal, aby sme robili podľa jeho pokynov. Doba priala tomuto remeslu, obracali sa na nás pamiatkari, mnoho striech sme rekonštruovali poctivými strúhanými šindľami. Dnes je väčší dopyt po šindliach rezaných, to znamená, že sa vyrábajú pomocou drevoobrábajúcich strojov. Je to lacnejšie a nie je potrebné starostlivo vyberať drevo, s dôrazom na zachovanie jeho prirodzenej štruktúry. Dôsledok je však nižšia kvalita a menšia trvácnosť.

Okrem šindliarstva sa venujem aj výrobe kožúškov. Ako pravý "Rejdovec", tiež som mal svoj kroj, ku ktorému som zdedil kožúšok po svojom starom otcovi, ktorý ho pravdepodobne mali od svojho otca. Tento kus odevu bol kedysi taký vzácny, že si pamätám, ako ho môj starý otec opatrovali a držali pod hlavnicou, doslova na ňom spávali, aby im ho nedajbože niekto neodcudzil. Keď som tento poklad zdedil, výšivky na kožúšku boli v zlom stave. Pamut sa rozpadával, vzory sa strácali. S maminou pomocou som jednotlivé časti kožúška ošetril, vypáral zvyšky výšiviek a nanovo vyšil pôvodné vzory, ale už s takzvanou perlovkou, ktorá má lepšie vlastnosti. 

Je pevnejšia a farby tak rýchlo nevyblednú. Nakoniec som doplnil do futra jemné kože z jahňaciny. Kožúšok bol parádny, ako nový. Vtedy som sa rozhodol, že ak sa mi už takto vydaril, raz si ušijem aj nový. Postupne som si pozháňal potrebný materiál a dal sa do práce. Keď chlapi z môjho okolia uvideli moje dielo, jeden po druhom sa mi začali ozývať a prosili ma, aby som kožúšky ušil aj im. Dnes už mám objednávky z folklórnych súborov z rôznych častí Slovenska. Je to práca náročná nielen na precíznosť, lebo vpichy do kože musia zapasovať na prvýkrát, ale veru aj na čas. Ak by som to mal vyjadriť v hodinách, výroba jedného kožúška zaberie šesť hodín denne po dvadsať dní.

A čo sa stalo s pôvodným kožúškom, zdedenom po starom otcovi? Nuž, rovnako starostlivo ho opatrujem aj ja, síce na ňom nespávam, ale je pekne odložený a vypchatý bobkovým listom, aby sa mu mole vyhýbali.