Mária Polkablová

výroba postavičiek zo šúpolia

Poráč

Už v mojej mladosti sa mi šúpolienky páčili. Ak sa niekde v časopise objavili fotografie, alebo rozhovor s ich tvorcami, prípadne postup výroby, vždy som si ho odložila. Najstaršiu mám Dorku z roku 1976.

K výrobe postavičiek z kukuričného šúpolia som sa však dostala až na dôchodku. Nikdy som nevidela naživo ich kompletnú výrobu od šupiek po hotovú postavičku. K popisu výroby v spomínanej Dorke som si ako pomôcku kúpila jednu šúpolienku, aby som v reáli videla, aké to má rozmery. A tak som začala skúšať. Svoju prvú postavičku mám dodnes doma odloženú. Katastrofálna - hrboľatá hlava, chýba jej driek a sukienka nedrží spolu. Robila som na nej tri dni. Bola som dosť sklamaná z výsledku, ale materiál a pomôcky som nevyhodila, len odložila kdesi na miesto kde nezavadzali. Stále som ich mala na očiach a po pár týždňoch som sa k nim vrátila a znova skúšala. Druhá bola o máličko lepšia. Aj tú som si nechala, aby som pri ďalšej výrobe mohla porovnať, či sa zlepšujem.

Šúpolie na výrobu chodím zbierať začiatkom októbra, keď je kukurica takmer suchá. Z klasu orežem vhodné šúpolie (klások naďalej ostáva na kmienku), doma ho vysuším a odložím do riedkych vzdušných vriec, kde čaká na svoje použitie. Pred výrobou ho namáčam do vody a jemnými pohybmi zbavím drobnej špiny. Následne ho znovu namáčam do ďalšej vody, do ktorej som pridala práškovú síru.

Tá šúpolie vybieli a zabráni plesniveniu. V tomto roztoku mokne cca 4 až 6 hodín. Následne vodu scedím a šúpolie dvakrát prepláchnem v čistej vode. Nasleduje vysušenie a roztriedenie podľa toho načo je vhodné - na hlávky, na rukávce, na ramienka, na suknice a menej pekné na výplň hrudníka a spodnej suknice.

Pri tejto práci je potrebná hlavne trpezlivosť (nevzdať to pri prvom neúspechu), predstavivosť a zručnosť. Keď je šúpolienka hotová, treba jej dať "prácu". Mojou výhodou je, že žijem na dedine, tak si dobre pamätám kosenie trávy a hrabanie sena, mlátenie obilia, rezanie a rúbanie dreva, nosenie vody zo studne vo vedre. Zručné žienky štrikujú, háčkujú, pripravujú jedlo, ale aj čítajú knihy, hrajú na husliach a harmonike. Nesmie chýbať ženích a nevesta, ako aj výchova a pestovanie detí na rukách, alebo v kolíske. Najnáročnejšia bola pre mňa výroba Betlehemov. Ostali mi štyri druhy, ktoré požičiavam na predvianočné výstavy. Sú nepredajné.

Najnovším problémom je pre mňa získanie šúpolia, lebo som už dvakrát v kukuričnom poli narazila na diviaky, našťastie boli mŕtve, ale vo väčšej vzdialenosti behali v stádach ďalšie. Ihneď som bežala preč. A je to čoraz horšie. Toto bude pravdepodobne príčinou pre ktorú s touto záľubou skončím.

S mojimi výrobkami sa prezentujem na remeselných trhoch, alebo folklórnych slávnostiach, na ktoré ma pozvú. Šúpolienky sa návštevníkom páčia a sú čoraz vzácnejšie. Kúpia si ich ako darček pre niekoho, alebo ako dekoráciu do vlastného bytu. Oceňujú ich najmä zahraniční návštevníci. Od tých zhovorčivejších sa dozviem, že šúpolienky zo Spiša neraz končia v krajinách ako Rakúsko, Nový Zéland, Čína a mnohé ďalšie.