Pred rokmi som riešil dilemu, ktorou prechádzajú mnohí. Hľadal som pre seba povolanie, ktoré by bolo v súlade s mojím cítením a zároveň bolo aj trvale udržateľné. Po dlhých rokoch tápania vo svete, ktorý bol na môj vkus príliš uponáhľaný, som objavil permakultúru. Stretli sme sa rovnako zmýšľajúci ľudia a po rozsiahlych úvahách padla voľba na život a činnosť v obci Brdárka, ktorá je dodnes známou svojimi čerešňovými sadmi. Nuž a tam, kde sa pestujú ovocné stromy, sú potrebné aj včely. V časoch najväčšieho rozmachu ovocinárstva v Brdárke mal každý gazda svoj včelín. Šírenie filozofie permakultúry sa časť členov našej skupiny rozhodla riešiť edukačnou formou a ja som bol skôr zameraný na tie praktické veci. Takto som sa dostal so svojím kolegom z komunity ku včelárstvu. Život chcel, že som sa v nemocnici stretol s jedným starým pánom, včelárom, ktorý hľadal niekoho, komu by svoje remeslo aj s kompletným vybavením odovzdal. Mal ale podmienku, aby mohol svoje včielky ešte aspoň poldruha roka navštevovať a novému majiteľovi prípadne odovzdávať svoje skúsenosti. Bol som nadšený a nakoniec sme sa na všetkom dohodli. Ako som sa začal venovať a vzdelávať vo včelárstve, súčasne som sa začal vzdelávať aj v kachliarstve. S kolegom sme odkúpili menší starší dom, ktorý sme sa rozhodli rekonštruovať tradičnými technológiami. V rámci programu Európska dobrovoľnícka služba sa k nám dostali ľudia, ktorí sa venovali rôznym činnostiam. Na jednej strane boli takí, ktorí sa chceli niečo naučiť, na strane druhej ku nám prišli takí, ktorí remeslo prírodného staviteľstva už ovládali a tí učili ostatných. Učarovala mi práca s drevom, hlinou a so slamou. Absolvoval som ročné štúdium kachliarstva, kde som si doplnil chýbajúce vedomosti. Osvojil som si určité metódy, napríklad ako nachádzať vhodnú hlinu, ako ju spracúvať, ako ju používať. Môžem povedať, že po rokoch hľadania mám remeslo, ktoré ma napĺňa, dáva mi možnosť kreovať a zároveň ma živí.